Gréckokatolícky kňazský seminár

blahoslaveného biskupa Pavla Petra Gojdiča v Prešove

Z histórie našej cirkvi

Košický vikariát – predchodca biskupstva

Začiatkom 19. storočia  patrilo územie dnešnej Prešovskej metropolie do  Mukačevskej eparchie. Tá svojou ohromnou rozlohou a počtom veriacich nedovoľovala efektívne spravovanie tohto územia. Samotná eparchia  mala 14 archidiakonátov, 61 dekanátov, 729 farností, tie sa rozprestierali na území 13 žúp. V eparchi vtedy žilo okolo 507 000 veriacich.    Aj napriek osobe akou bol biskup Andrej Bačinský nebolo možné aby biskup v chudobnej časti monarchie spravoval tak rozsiahle územie.  Jednak čo sa týkalo kontaktu s veriacimi či klérom nebolo ľahké niekedy priam nemožné budovať eparchiu ako spoločenstvo kňazov so svojím biskupom. Treba si uvedomiť, že človek počiatkom 19. storočia nemal k dispozícii auto a vybudovanú infraštruktúru, či dokonca média, iné komunikačné prostriedky, ktorými by mohol byť v kontakte aj s kňazov v najodľahlejšej časti eparchie. Pre biskupa zabrala jedna cesta z Užhorodu napr. do Medzilaboriec či Svidníka zabrala aj tri dni. Jednak podmienky sťažovala aj skutočnosť, že kňazi a ľud Gréckokatolíkov patrili zväčša k roľníkom a chudobnejším vrstvám.

Mukačevská eparchia bola podelená pre lepšiu správu územia na tri vikariáty – Košický, Satmársky a Marmaroš. Jednotlivý vikári museli byť potvrdený cisárom, nemali právomoci sídelného biskupa, o miere ich dosahu, resp. moci nad daným územím rozhodoval biskup v Užhorode.

Košický vikariát – Prvým vikárom bol Ján Pázstély. Do funkcie bol menovaný v roku 1787, v roku 1788 sa však funkcie vzdáva. Košice bolo mesto, ktoré východným kresťanom neprialo, samotný vikariát sídlil v budove bývalého františkánskeho kostola . Treba však poznamenať, v tomto kláštore mal vikariát vyhradené iba tri miestnosti, skúste si predstaviť viesť firmu, ktorá zamestnáva niekoľko stoviek ľudí iba z troch miestností, naviac, že by tieto tri miestnosti boli aj vašim bytom.  Jágerský biskup v kláštore zriadil malý seminár, tým pádom ostal vikariát bez rezidencie. Košická mestská rada nebrala Gréckokatolíkov ani len za katolíkov a radila ich do skupiny medzi protestantov.  Vidiac tieto podmienky novovymenovaný vikár Michal Bradáč , od roku 1808 pomocný biskup Mukačevský, sa obrátil do Prešova kam bolo zamýšľané presťahovať sídlo vikariátu. Ani v Prešove však nenašiel veľa pochopenia.  Mesto napokon súhlasilo s umiestnením vikariátu do budovy bývalého mestského chudobinca a zároveň kláštora minoritov. Nešlo ani tak o dobrú vôľu mestských radných ako o horlivú prácu Michala Bradača, ktorý  získal rozhodnutie od cisára Leopolda z dňa 20.10.1792 pod číslom 23 484.  Okrem iného sa napokon podarilo dosiahnuť aj dekrét cisára z roku 1806, ktorým oficiálne zriadil Košický vikariát so sídlom v Prešove. Navyše sa podarilo Michalovi Bradačovi získať finančnú podporu v podobe 38 907 zlatých 34 grajciarov odsúhlasenú miestodržiteľskou radou na opravy na budove vikariátu a prispôsobenie chrámu pripojeného k budove pre potreby byzantského rítu.  Chorľavý biskup Mukačevský Andrej Bačinský  požiadal o pomocného biskupa a tým sa v roku 1809 stáva  Košický vikár Michal Bradač. V podstate ako pomocný biskup pôsobil aj  naďalej ako Košický vikár, náhle však zomiera biskup Andrej Bačinský a na jeho miesto nastupuje ako kapitulný vikár Ján Kutka, ten spravuje eparchiu v rokoch 1809-1812. V roku 1812 nastúpil na miesto kapitulného vikára pomocný biskup Michal Bradač, na uprázdnený stolec vikára v Košiciach nastúpil Gregor Tarkovič, ten spravoval vikariát len do roku 1815, pre náhlu smrť Michala Bradáča Gregor Tarkovič  opúšťa Prešov a zaujíma miesto kapitulného vikára Mukačevskej eparchie. V Košiciach je menovaný na uprázdnený stolec kanonik Ján Olšavský, stal sa posledným Košickým vikárom.

Vznik biskupstva

Ján Kutka ako kapitulný vikár prišiel z návrhom na rozdelenie rozsiahlej Mukačevskej eparchie do troch eparchií, ktoré by tvorili metropóliu byzantského obradu. Návrh zahrňoval rozčleniť Mukačevské biskupstvo na Prešovské , Mukačevské, Marmaroš. So smrťou Jána Kutku však zomiera aj myšlienka na metropóliu. Nezomrela však myšlienka na rozdelenie biskupstva. Samotný cisár František I. odvolajúc sa na patronátne právo prispel k rozdeleniu biskupstva. 3. novembra 1815 bez vedomia Rímskeho prestola vytvoril  Prešovskú eparchiu.

1. marca 1816 napísal cisár list do Ríma, kde informoval pápeža o rozdelení eparchie. V liste tiež žiada o menovanie Gregora Tarkoviča za biskupa pre novú eparchiu. Cisár okrem iného v liste podložil finančné zabezpečenie eparchie. Pápež bulou Relata Semper z 22. septembra 1818 zriaďuje Prešovskú eparchiu. Tá sa rozprestierala na území bývalého Košického vikariátu. Nová eparchia sa rozkladala na území dovtedajšieho vikariátu a zahrňovala župy: Šarišskú, Abov , Gemer, Spiš, Turňa, Severný Zemplín, Bodrog. V bule pápež  vyhlasuje mesto Prešov za biskupské mesto, ustanovuje plat biskupa, zriaďuje kapitulu s piatimi kanonikmi a odovzdáva práva arcibiskupa metropolitu nad  biskupstvom Ostrihomskému arcibiskupovi.  Gregor Tarkovič bol zároveň potvrdený ako biskup.

Doslova v bule Relata Semper možno čítať text  preložený Martinom Slaninkom z latinského originálu textu: „Z vlastnej vôle teda rozdeľujeme a oddeľujeme na večné časy úplne nižšiepoložené panstvá, stolice a okresy od spomínanej mukačevskej diecézy. A na prvom mieste ozdobujeme spomínané slobodné kráľovské mesto Prešov, ktoré za vlády tohto cisára vyniká počtom obyvateľov katolíkov – gréckeho i latinského obradu – titulom a poctou biskupského mesta v zmysle kánonických ustanovení a uvedenou apoštolskou autoritou. A tak aj v Prešove, ozdobenom, ako sme videli, titulom slobodného kráľovského mesta, povyšujeme farský kostol – nazývaný vikariálnym zasvätený sv. Jánovi Evanjelistovi – ktorý uznávame za dosť veľký a pekne vybudovaný, na biskupskú katedrálu. Tento chrám bol predtým farským, zasvätený úcte sv. Jána Evanjelistu, odteraz bude spravovať terajší farár čiže vikár. Jemu zostane vykonávanie starostlivosti o duše a pri jeho uprázdnení – kedykoľvek sa to prihodí – sa oň postará budúci, v tom čase ustanovený prešovský biskup, tak ako doteraz. V tom chráme zriaďujeme a ustanovujeme nastálo – z podobného popudu našej apoštolskej autority – stolicu s biskupskou hodnosťou pre jedného biskupa, nazývaného prešovským. Tá bude mať všetky svoje biskupské znaky, privilégiá a prednosti takým spôsobom a v takej forme, akej sa tešia a používajú ostatné katedrálne cirkvi gréckokatolíckeho obradu, ktoré boli zriadené Apoštolskou stolicou v tom uhorskom kráľovstve. Bude mať všetku možnú biskupskú právomoc nad všetkými zjednotenými Rusínmi gréckokatolíckeho obradu a nad inými, ktorí ich nasledujú v obrade a zjednotení, tak v uvedenom meste, ozdobenom, ako sme videli, titulom slobodného kráľovského mesta, v Prešove, ako aj v nižšieopísanej diecéze, ako sa v ďalšom vyznačí, ako aj na iných miestach a územiach, ktoré budú oddelené od spomínanej mukačevskej diecézy a spoja sa a včlenia do novej prešovskej diecézy, ako sa to nižšie ustanovuje.“

Okrem iného priznáva Rakúsko- Uhorskému cisárovi právo menovať biskupov do novej diecézy za predpokladu, že ich musí schváliť Rím. Slovenský preklad buly Martina Slaninku ďalej uvádza o tejto skutočnosti: „Právo nominovať – čiže uviesť biskupa do spomenutého katedrálneho prešovského chrámu, ktorý bol ustanovený, ako sa to hore uvádza – patrí menovanému cisárovi a kráľovi v uhorskom kráľovstve a jeho uvedeným nástupcom, kráľom. Toto právo bolo ustanovené nami a rímskymi veľkňazmi, našimi nástupcami, a to tak po prvý raz ako aj v budúcnosti, ak bude jeho stolica uprázdnená alebo prepustená (nie však u Apoštolskej stolice). Teda právo uviesť vhodnú osobu, ktorá bude tým-ktorým rímskym veľkňazom postavená na čelo za biskupa, takým spôsobom a formou, ako zvykla Apoštolská stolica doteraz postaviť na čelo terajších biskupov gréckokatolíckeho obradu v uhorskom kráľovstve, to udeľujeme a dávame nastálo z apoštolskej autority.“

Vznik biskupstva nebol ani zďaleka idylkou pod ochranou cisára Františka I.. Väčšina veriacich biskupstva boli chudobný obyvatelia prevažne Rusynských oblastí. Biskupstvo v čase vzniku nemalo plne funkčnú budovu rezidencie, katedrálny chrám nebol stále plne prispôsobený východnému rítu, v Prešove, ktorému vzdelanie nebolo cudzie ale naopak veľmi blízke však neboli  ani seminár ani fakulta bohoslovia. Gregor Tarkovič tri roky žil vo Viedni a pracoval na finančnom a materiálnom zabezpečení eparchie na vlastné náklady. Situácii pomohol fakt náklonnosti Habsburských panovníkov otázke byzantského rítu.  S podlomeným zdravím sa napokon  Gregor Tarkovič vracia do Prešova v novembri 1820. V roku 1821 v nedeľu Všetkých svätých 17. júla prijal biskupskú vysviacku  v monastiery  otcov Baziliánov  v Krásnom Brode, významnom pútnickom mieste eparchie kde mala byť v 17. storočí pôvodne podpísaná únia o zjednotení s Rímom, pre nepriaznivé okolnosti a nepokoje,  napokon k tomu došlo až v roku 1646 v Užhorode. Hlavným svätiteľom nového biskupa bol Alexej  Pócsy .

Prešovský biskup bol povinný každý rok  zložiť vyznanie viery pred dvoma zo svojich kanonikov. Tí  vierovyznanie následne podpísali a podpísané bolo zaslané do Viedne nunciovi. Aj tu možno bádať ťažkosť byť Grécko-katolíckym biskupom v novozriadenom biskupstve v Prešove. Treba však pozerať aj na skutočnosť, že František I. menoval biskupa Tarkoviča bez vedomia Ríma v roku 1816. Bolo 162 rokov po Užhorodskej únii, Rím poznal spoločenstvo s východnou cirkvou v Grécko – katolíckej  už od 1596 roku ,kedy sa s Rímom zjednotili východný kresťania byzantského obradu pri podpise Brest – Litovskej  únie. Predsa však možno stále bádať určitý postoj odstupu  zo strany latinského kléru. Biskupov do Prešova menoval sám cisár, Rím však musel potvrdiť menovanie. Táto skutočnosť bola predmetom sporov po vzniku Česko- Slovenska, vláda si nárokovala na menovacie právo ako nástupnícky štát Rakúsko – Uhorska. Tento postup nazývaný tiež v Habsburskej monarchii „apoštolský cisár“ možno v Prešovskej eparchii bádať aj v prípade biskupov Gaganca a Vályiho.

Košická eparchia

Košická eparchia patrí k druhej najstaršej cirkevnej organizácii gréckokatolíkov na Slovensku. Jej história sa začala písať dňa 21. februára 1997, kedy Kongregácia pre východné cirkvi dekrétom pápeža Jána Pavla II. Ustanovil bulou Ecclesiales communitates apoštolský exarchát. Novovzniknutí exarchát bol vyčlenený z vtedajšieho jednotného prešovského biskupstva. Prvým exarchom bol ustanovený dovtedajší pomocný prešovský sídelný biskup Milan Chautur. Za sídlo nového exarchátu bolo menované mesto Košice. Územne sa zhoduje s hranicami košického kraja.

Miestny chrám bol následné povýšený na katedrálu, kde sa 2. marca toho istého roku, uskutočnila intronizácia za prítomnosti, apoštolského nuncia na Slovensku, arcibiskupa Luigiho Dossenu. 5. júla spomínaného roku na odpuste v Sečoviach boli za patrónov exarchátu vyhlásení slovanský apoštoli sv. Cyril a Metod. Prvým miestom exarchátneho úradu sa stala budova na Dominikanskom námestí č. 13. V oblasti výchovy formácie od roku 1997 funguje Pastoračno-katechetické centrum, ktoré sídli v Košiciach. V roku 1999 svoju činnosť začal exarchátny súd. Ten rieši žiadosti cirkevno-právneho charakteru.

Dňa 30. januára 2007, na sviatok Troch svätých svätiteľov Svätý Otec v rámci vzniku metropólie na Slovensku bol exarchát zároveň povýšený na eparchiu.

V súčasnosti má eparchia v správe základnú školu sv. Rodiny v Sečovciach, umeleckú školu sv. Cecílie v Sečovciach, cirkevnú materskú školu bl. Vasiľa Hopka v Michalovciach, cirkevnú základnú školu s materskou škôlkou sv. Michala Archanjela v Stanči, cirkevné gymnázium sv. Jána Krstiteľa v Trebišove, Strednú katolícku pedagogickú školu sv. Cyrila a Metoda v Košiciach a exarchátne centrum voľného času sv. Lukáša v Košiciach.

Na území eparchie sídlia aj viaceré kultúrne-náboženské spolky. K jedným z najväčších spolkov patrí aj spolok sv. Cyrila a Metoda, ktorý má svoje sídlo v Michalovciach. Jeho súčastným predsedom je kňaz košickej eparchie, Michal Hospodár. Medzi aktivity spolku patrí každoročné vydávanie Gréckokatolíckeho kalendára, Diár gréckokatolíka, piesne na CD nosičoch. Spolok spolupracuje so spolkom sv. Vojtecha v Trnave, Cyrilometodskou spoločnosťou v Bratislave, centrom spirituality Východ-Západ v Košiciach.

Do pastorácie sa zapájajú aj štyri rehole: Rád sv. Bazila Veľkého, Sestry rádu sv. Bazila Veľkého (Baziliánky), Kongregácia Najsvätejšieho Vykupiteľa (Redemptoristi), Kongregácia Sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie.

Eparchia vyvíja činnosť i na charitatívnom poli v podobe charitatívnej služby v mestách Trebišov, Michalovce a Košice, zdravotnícko-ošetrovateľskú činnosť- ADOS v Michalovciach a v pobočke Veľké Kapušany. Poskytuje prevenciu, rehabilitáciu, poradenstvo.

Výnimočné postavenie predstavuje linka Valentín, ktorá sa venuje pomoci v oblasti homosexuality. Nejedná sa o telefonickú, ale o písomnú linku. Linka sídli v Košiciach a spolupracuje s občianskym združením Rieky. Organizuje duchovné obnovy.

Najvýznamnejším miestom duchovných odpustových slávností sa stal Klokočov, dedinka na Zemplíne. V miestnom gréckokatolíckom chráme v dobe kuruckých vojen, vojsko tiahlo na mesto Michalovce. Miestni ľudia sa zišli so strachom v chráme a keď sa vojsko blížilo k dedine, ikona Bohorodičky sa stmavila a začala sĺziť. Chrám bol na druhý deň podpálený, pričom ikona nezhorela. Od tejto doby sa stalo centrom pozornosti zo strany svetskej moci, ako i zo strany veriacich. Od jari do jesene sa tu každú prvú sobotu slávia fatimské soboty.

Eparchia je rozdelená na protopresbyteráty, ktorých je v súčasnosti šesť-košický, michalovský, sečovský, sobranecký, spišskonovoveský, trebišovský, kráľovskochlmecký. V eparchii pôsobí 106 kňazov, v 91 farnostiach pre 84 002 gréckokatolíkov.

Gréckokatolícky kňazský seminár blahoslaveného biskupa Pavla Petra Gojdiča v Prešove 2016