Audio

Naposledy aktualizované:

Národný týždeň manželstva – kňazské rodiny 05.03.2021

Srdcom gréckokatolík 05.03.2021

Zbor sv. Romana Sladkopevca 05.03.2021

Foto 03.03.2021

Martin Husovský v rozhovore s otcom vicerektorom Petrom Milenkym v kňazskom seminári 27.02.2021

Informácie pre kandidátov 25.02.2021

Veľkopôstna súťaž 21.02.2021

Liturgia do RTVS – otec Jozef Harvilko 20.02.2021

Syropôstna nedeľa – liturgia do RTVS – vladyka Ján Babjak SJ 20.02.2021

LOGOS-TV v seminári 19.02.2021

RSS - Správy z VatikánuRSS - ABU - aktuálne správy

Medzi ruinami v Mosule sa pápež modlil za obete vojen a násilia
07.03.2021

Pápež slávil liturgiu sv. Tomáša s chaldejskou komunitou v Bagdade
07.03.2021

Homília Svätého Otca v chaldejskej katedrále: Múdrosť svedkov blahoslavenstiev
06.03.2021

Menšiny v Iraku vidia v pápežovej návšteve príležitosť k zmene svojho postavenia
06.03.2021

Dátum pápežových medzináboženských stretnutí bude v Iraku Dňom tolerancie
06.03.2021

Aktualizované - Zomrel gréckokatolícky kňaz prof. Vojtech BOHÁČ st.
04.03.2021

Kondolencia vladyku Jána Babjaka SJ k úmrtiu prof. Vojtecha Boháča (+video)
03.03.2021

Oznam o úmrtí sestry Ireny Anny Protivňákovej SNPM
01.03.2021

Aktivity mladých v rámci iniciatívy Milujem svoju gréckokatolícku cirkev
01.03.2021

Poď cez pôst s cirkevnými otcami
27.02.2021

Gréckokatolícky kňazský seminár

blahoslaveného biskupa Pavla Petra Gojdiča v Prešove

Kňazstvo II.

Duchovné slovo

Dal ľuďom – obetoval – daroval

Aká je tá obeta, ktorú skladáme v Novom zákone? Ktorú obetujeme in persona Christi? Už neobetujeme zvieratá, mŕtve obety. Svätý apoštol Pavol píše, aby sme dávali svoje vlastné telá ako živú a Bohu milú obetu – seba samých, živých. V krste sme všetci kňazmi, preto sme pozvaní k tejto obeti seba samého, nie iba nejakej časti – dať Bohu celého seba. Spolu s Kristom si pozvaný umrieť, aby si spolu s Kristom mohol vstať z mŕtvych. Zomrieť, aby si mohol od Boha prijať nový život.

Teda cieľom kňazskej služby a života je sláva Boha Otca v Kristovi. A táto sláva spočíva v tom, že ľudia vedome, slobodne a vďačne prijímajú dielo, ktoré Boh uskutočnil v Kristovi, a dávajú ho najavo celým svojím životom. A tak, keď sa kňazi venujú modlitbe a poklone alebo hlásajú Božie slovo, alebo prinášajú eucharistickú obetu a vysluhujú ostatné sviatosti, alebo preukazujú ľuďom iné služby, pričiňujú sa tým o väčšiu Božiu slávu a zároveň povznášajú ľudí k Božiemu životu. Toto všetko plynie z Kristovho veľkonočného tajomstva a dovŕši sa slávnym príchodom Ježiša Krista, nášho Pána, keď on sám odovzdá kráľovstvo Bohu a Otcovi.

Dokument Druhého vatikánskeho koncilu Presbyterorum ordinis hovorí veľmi jasne o službe kňaza. Určite nie je na škodu si niektoré časti tohto dokumentu prečítať a pripomenúť. Vyberme aspoň niekoľko článkov.

Kňazi majú v medziach svojej právomoci podiel na poslaní Krista ako Hlavy a Pastiera, v mene biskupa zhromažďujú Božiu rodinu ako jednotne zmýšľajúce bratstvo a skrze Krista ju privádzajú v Duchu k Bohu Otcovi. Na vykonávanie tejto služby, ako aj ostatných úloh sa kňazom udeľuje duchovná moc, daná na budovanie. Pri budovaní Cirkvi sa kňazi musia k všetkým správať podľa Pánovho príkladu s nevšednou ľudskosťou. Nesmú však zaobchádzať s ľuďmi podľa ich chutí, ale podľa požiadaviek kresťanského učenia a života, poučujúc ich, ba aj napomínajúc, ako svoje milované deti podľa slov apoštola Pavla: „…naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou“ (2 Tim 4, 2).

Preto kňazom ako vychovávateľom vo viere pripadá úloha osobne alebo prostredníctvom iných sa starať, aby boli jednotliví veriaci vedení v Duchu Svätom k zveľaďovaniu svojho povolania podľa evanjelia, k úprimnej a činorodej láske a k slobode, ktorou nás Kristus oslobodil. Málo osožia ceremónie, čo ako pekné, a organizácie, čo ako prekvitajúce, ak nie sú schopné vychovávať ľudí k dosiahnutiu kresťanskej zrelosti. Dospieť k takejto zrelosti im pomáhajú kňazi, keď ich učia, aby v udalostiach – tak vo významných, ako aj vo všedných – poznávali, čo si okolnosti vyžadujú a aká je Božia vôľa. Kresťanov majú ďalej vychovávať, aby žili nielen sami pre seba, ale podľa požiadaviek nového prikázania lásky, aby si navzájom pomáhali, každý podľa toho, aký dar milosti dostal, a tak aby si všetci po kresťansky plnili svoje povinnosti v ľudskej spoločnosti.

Posluhoval mu – služobné kňazstvo, hierarchické – tak nás učí Cirkev

Vy ste kráľmi, služobné kňazstvo voči komu? Prvé, čo odpovedáme na otázku, kto je to kňaz, že je to ten, čo slúži Bohu a ľuďom. Naozaj si myslíš, že slúžiš Bohu? Rýchlo s tým prestaň. Nedokážeš to. Boh je prvý, kto ti slúži. Nepredbiehaj sa s ním v slúžení. Nám sa zdá, že slúžime Bohu, no to Boh slúži nám. Služobné kňazstvo je na ceste kňazstvu kráľovskému, kňazstvo je na ceste služby Cirkvi.

Znova nahliadnime do dokumentu Presbyterorum ordinis.

Kňazi, ktorí sa plne venujú Božej službe, si za plnenie zverených úloh zasluhujú spravodlivú odmenu, „lebo robotník si zaslúži svoju mzdu“ (Lk 10, 7), a preto, lebo „tak nariadil aj Pán tým, čo zvestujú evanjelium, aby žili z evanjelia“ (1 Kor 9, 14). Preto ak by inak nebolo postarané o spravodlivú odmenu kňazov, sami veriaci majú povinnosť starať sa o to, aby im zabezpečili primerané prostriedky na dôstojné a slušné živobytie, keďže kňazi pracujú pre ich dobro. Je to súčasť života kňazov a v každom čase táto otázka vyvolávala množstvo problémov a bolo potrebné ich riešiť.

Úlohou biskupov je upozorniť veriacich na túto ich povinnosť a postarať sa – každý samostatne pre svoju diecézu, alebo ešte lepšie viacerí vedno na spoločnom území –, aby sa stanovili predpisy, ktorými by sa náležite zabezpečilo slušné živobytie tým, ktorí vykonávajú alebo vykonávali nejakú prácu v službách Božieho ľudu. Odmena, ktorú má každý dostávať, nech je v základe rovnaká pre všetkých nachádzajúcich sa v tých istých okolnostiach – berúc však do úvahy povahu samého úradu, ale aj miestne a časové podmienky –, nech zodpovedá ich postaveniu a okrem toho nech kňazom umožňuje nielen zabezpečiť náležitý plat tým, ktorí im poskytujú svoje služby, ale aj možnosť osobne pomôcť tým, ktorí sú v núdzi, lebo túto službu chudobným si Cirkev už od začiatku vždy vysoko vážila. Táto odmena má byť ďalej taká, aby umožnila kňazom venovať potrebný a dostatočný čas na každoročnú dovolenku; a biskupi musia dbať o to, aby kňazi mali na ňu možnosť.

Hlavný dôraz treba istotne klásť na službu, ktorú posvätní služobníci vykonávajú. Preto nech sa zanechá systém takzvaných benefícií, alebo aspoň nech sa zreformuje takým spôsobom, aby sa beneficiálna stránka – čiže právo na dôchodky spojené s úradom na základe dotácie – pokladala za druhoradú, a prvoradé miesto nech sa právne pripisuje samej cirkevnej službe (officium ecclesiasticum), pod ktorou sa má odteraz rozumieť akákoľvek úloha udelená na plnenie duchovného cieľa.

Tento posvätný cirkevný snem má na zreteli radosti kňazského života, no nemôže obísť ani ťažkosti, ktorým musia kňazi čeliť v súčasných životných okolnostiach. Vie aj to, ako veľmi sa menia hospodárske a spoločenské podmienky, ba aj ľudské správanie, ako i to, akým zmenám podlieha hierarchia hodnôt v úsudku ľudí. Preto sa služobníci Cirkvi a neraz aj samotní veriaci cítia v súčasnom svete akosi cudzo a s úzkosťou sa pýtajú, akými vhodnými prostriedkami a slovami by s ním mohli komunikovať. Nové prekážky, ktoré sa stavajú viere do cesty, zdanlivá neplodnosť doterajšieho úsilia, ako aj skúsenosť trpkej osamelosti by ich mohla vystaviť nebezpečenstvu malomyseľnosti.

Z toho teda vyplývajú naše povinnosti a z toho vyplývajú aj práva Cirkvi. Cirkev má právo aby jej kňaz ohlasoval slovo, aby kňaz vysluhoval sviatosti a to sú naše záväzky, naše povinnosti. Ja keď potrebujem niečo vymurovať tak zavolám murára, keď som chorý, musím ísť k lekárovi, keď treba kázať Božie slovo tak koho treba volať? Duchárske partie? Sektárov? Nie… kňaz má tento záväzok, túto povinnosť voči Božiemu ľudu a ľud má na to právo. Ľudia, ktorí sú na pokraji spoločnosti, chudobní… oni majú zvlášť nárok na našu lásku a pomoc.

Tieto tri slová, nad ktorými sme sa trocha zamýšľali, sú výraznou črtou kňazskej identity. Zanechal, obetoval a slúžil. Môžeme sa pýtať, či pri takýchto slovách môže byť človek v živote šťastný? Dá sa tu pri týchto slovách rozprávať o ľudskom šťastí? Či pri týchto slovách a životných postojoch môžeme v súčasnosti hovoriť o šťastnom človeku? Áno. Nijako ináč nebudeš šťastný ako kňaz. Tento postoj ťa urobí šťastným a požehnaným. Jedine toto. Nič iné. Nič ťa viac nenaplní ako práve tento postoj, keď ty zanecháš všetko, keď sa vzdáš všetkého – aj seba samého, keď obetuješ seba, keď budeš rozdávať seba samého tak ako Ježiš, aby si slúžil ľudu, aby si bol ako Kristus, ktorý svojou službou vládol. On nebol panovníkom, vládcom, správcom moci… on vládol tým, že slúžil, že dal seba samého.

Wojtyla v časoch, kedy vznikali všetky tieto múdrosti koncilu hovoril, že keď otcovia Cirkvi chcú poznať o čo vlastne ide v kňazstve, tak v Poľsku je takýto príklad a porozprával o Maximiliánovi Kolbem. To je postoj šťastného naplneného človeka. O toto ide. Dať seba samého. Kňazstvo je nádherným spôsobom vyjadrenia ľudskosti a prežívania ľudskosti. Žiť kňazstvo tak, ako nás k tomu pozýva Kristus a Cirkev, žiť kňazstvo tak, ako nás k tomu pozýva koncil, to je cesta veľmi šťastného a naplneného života.

Modlime sa spolu za dar takéhoto povolania, za milosť týchto postojov do života každého povolaného, aby sme všetci jednotne zjavovali lásku a moc Toho, ktorý nás povolal zo smrti do života, ktorý nás volá z ničoty, do plnosti požehnania, práve cez kňazstvo. (o. Marcel Pisio)

Predošlé: Kňazstvo I.


Posledná zmena: 22.02.2020.

Gréckokatolícky kňazský seminár blahoslaveného biskupa Pavla Petra Gojdiča v Prešove 2021
                Podporte nás


Gréckokatolícky kňazský seminár v Prešove